Ravenangel

by Eva Luka


Ravenangel

Every night

he comes to me with laboured

wings, drenched with rain. I make a place

for him in my bed, on my thighs feeling

the coldness of his embrace; I strive

to hug his black-sad head to my breast.

It takes so long to become used to the burden, which

he grants me as a gift, it takes so long to warm

my solitary legs. With resignation

my pale skin accepts the transparent moistness of water,

of a ravenangel’s sperm and spit. Who’s to say where he wanders when

night has fallen? What might have happened to him, cast out

against his will into the horror of life? I forgive him

this coldness, this…dampness; relieved

of my daily grind I accept everything.

I pity.

I try to feel his

pulse, to stroke

his exhausted nape.

He brings me nothing, except slime,

sleep with its very own after-taste,

traces of bitter-tender efforts through which

he hopes to overcome futility

and the night.

In the morning I find by my head

a shed, grey feather. I draw a bath,

slowly, as when they lower, on thick ropes

into a grave, a last

posthumous rose. I open

a window.

The ravenangel regards me

from the wilderness of the day;

and at midday I sense in me

our mutual,

black children pushing forward

into relentless life.

© Eva Luka, translated by James Sutherland-Smith

Havranjel

Každú noc

ku mne prichádza, so sťažknutými

krídlami, zmáčanými dažďom. Ja mu urobím

v posteli miesto, na stehnách pocítim

chlad jeho objatia; pokúšam sa

pritisnúť si k hrudi jeho čiernosmutnú hlavu.

Dlho mi trvá, kým si zvyknem na ťažobu, ktorú

mi dáva do daru, dlho trvá, kým si zohrejem

osamelé nohy. Moja bledá koža

odovzdane prijíma priezračnú vlhkosť vody,

havranjelích spermií a slín. Ktovie, kadiaľ sa túlal, odkedy

začala noc; čo všetko sa mu stalo, vyvrhnutému

bez vlastnej vôle do hrôz života. Odpúšťam mu

ten chlad, aj vlhkosť, zbavená svojej

zvyčajnej urputnosti prijímam všetko,

súcitím;

usilujem sa nahmatať mu

pulz, pohladiť

uštvanú šiju.

 

Neprináša mi nič, okrem slizkého,

rozličné pachute ponúkajúceho spánku,

okrem stôp trpko-milostných pokusov, ktorými

dúfa prekonať márnosť

a noc.

 

Ráno nachádzam pri svojej hlave

jeho opŕchnuté sivé pierko. Napustím si vaňu,

pomaly, ako keď do hrobu na hrubých lanách

spúšťajú poslednú

posmrtnú ružu, otváram

okno.

 

Havranjel sa na mňa pozerá

z pustatiny dňa;

 

i na poludnie v sebe cítim

naše spoločné,

do neúprosného života sa derúce

 

čierne deti.